Kto bol Jozef Kollár?

Jozef Kollár sa narodil v chudobnej štiavnickej rodine na rozhraní zimy a jari 8. marca 1899 baníkovi Jozefovi Kollárovi a jeho žene Pavle, stal sa  maliar, ktorého dielo výrazne zasiahlo do formovania slovenskej modernej maľby a svojim pohľadom na svet a jeho zmyslovým uchopením neprestalo byť pre nás príťažlivé.

 

Vstup do umenia

 

     Z piaristického gymnázia prestúpil na reálne a začal navštevovať súkromnú maliarsku školu Elemíra Halásza –Hradila .

     Stretnutie s Hradilom znamenalo pre mladého Kollára vstup do umeleckého sveta.

     Od roku 1922 študoval Jozef Kollára na akadémii v Budapešti. Svojimi prácami vzbudzoval pozornosť , dostal niekoľko cien a po skončení štúdia  dostal ponuku na miesto asistenta, ktorú neprijal. Maľoval portréty, najmä štúdie hláv starcov a baníkov. Mnoho ráz prechádzal po tých istých cestách  a vnímal mesto s kamennými domami a chrámami, v lete utopené v zeleni, v zime pod záľahou snehu. Vnímal ho a komponoval obraz. A keď mu chýbali peniaze na dostatočne veľké plátno, jednoducho zošil dva menšie kusy a na ne namaľoval Panorámu Banskej Štiavnice (1930).

 

Umelecká kolónia

 

     Pustil sa do svojho dosiaľ najväčšieho plátna Trh v Štiavnici  (1933, 106x115 cm). Maľoval portréty  (Cigánik, 1932), kvetinové zátišia ( Letné zátišie, 1933).  Namaľoval snímanie z kríža (1934) a obraz si zavesil nad posteľ.  Maľoval obrazy  Považie (1936), Pohľad na piešťanský kraj (1936), Krajinu s riekou (1936). V roku 1935 sa predstavil so svojou tvorbou v Bratislave. Ako veľmi sa Kollárov život a Kollárova tvorba podobajú. Ako z tvorby prerážajú Kollárové povahové črty, vášnivosť, prudkosť, tvrdošijnosť, ktoré viedli  maliara k tomu, aby svoje kvety, ktoré maľoval, preciťoval všetkými zmyslami a aby vnímal ich premeny. Sadil ich a pestoval, rozmnožoval, polieval, ochraňoval, strihal, vkladal do váz a smútil za každou rastlinou, ktorá mu v zime vymrzla. A smútil aj za každým obrazom, ktorý od neho odišiel. Nerád predával a keď už obraz predal, tak aj s rámom. Sám ho vypílil, zglejil a pomaľoval. Rám je súčasťou obrazu umeleckým dielom.

     V roku 1951 Kollár žije v Banskej Štiavnici a sústreďuje sa na maľovanie. Stráži si svoj čas, stráži si súkromie a nikomu nedovolí hovoriť ani do svojho života, ani do svojej tvorby.

 

Trvalé lásky

 

     Maľuje strom v záhrade. Jeho štetec krátkymi údermi búši na tvrdý podklad. Pribúdajúce farebné škvrny prevažne zelených tónov vyjadrujú chuť a vlahu lístia, tvrdosť dreva, prechody tepla, vôňu rána a skorého leta. Farbou sa prediera k tomu, čo pre jeho zmysly znamená tento strom (Záhrada, 1951). Najväčšou hodnotou sa odteraz stane farba, ktorá z bezvýznamnosti tieňa dokáže vyzdvihnúť na piedestál svetla zabudnuté mestské zakutie.

 

Spoločenské ocenenie

 

     V roku 1972 dostal titul národný umelec. No ani spoločenské ocenenie ho nadlho nevychýlilo z jeho cesty určenej silou žiť, húževnato a vytrvalo tvoriť. Do posledných dní neprestával maľovať. „Príroda je chrám Boží“ hovorieval. Z prírody si vytvoril vlastný chrám a naplnil ho radosťou a pôžitkom vnímať, vidieť a tvoriť. V deň keď sa mal rozlúčiť so životom, príroda rozkvitla ohnivými farbami. Štiavnické lesy zo dňa na deň zachvátila hrdzavo-červená kollárová jeseň. Bolo to 21 . októbra 1982.