Milujem Ťa

v predstavách Ťa milujem, 
z diaľky sa na Teba pozerám.
Som blázon, že Ťa obdivujem?
Iba Ty si moja pýcha,
bez Teba nemôžem už dýchať,
ten dych je nežno-silný, 
viem, že život je neomylný.
V týždni je dní iba sedem,
ja nechcem sama prežiť ani jeden,
teším sa, keď Tvoje oči opäť stretnem.
Tajná láska je preukrutne silná,
neviem, či nebudem ranená dýka,
prepáč, že sa to práve Teba týka.
Stále viac a viac Ťa obdivujem, 
z diaľky pozerám na Teba iba, 
som blázon túžiaci len
chytiť si hviezdu šťastia z neba.

                                           Erika Fruštiková IX.B



                                                               Prechádzky jesennou prírodou

     Rána boli už chladné. Pripomínali blížiacu sa jeseň. Neďaleký pás osikového lesa za mestom začal opadávať. Z topoľov pri rieke spŕchlo žlté lístie, tráva miestami poľahla. V miernom vánku sa oproti oblohe zabeleli vlákna babieho leta.

      Všetky cestičky v mestskom parku pripomínali hrubé indické koberce. Keď ste po nich kráčali, šepkali vám o blížiacej sa zime. Neďaleké stromoradie bolo ako prehliadka krásy, ktorá za chvíľu pominie. Breza so zlatými vlasmi smútila za letom. Javory žiarili medzi ihličnatými strmami ako čevené plamienky. Pomedzi kríky sem-tam viseli strieborné mreže so slzami rannej rosy. Bezmocné ruky stromov neboli schopné udržať svoje oblečenie. Šibal vietor ich rád vyzliekal. Hral sa na poštára jesene a hádzal všetkým pod nohy pestrofarebné dopisy a pohľadnice.

      Slnko bolo ako pomaranč bez chuti. síce svietilo, ale nedávalo zemi dostatok tepla. Obloha sa menila aj niekoľkokrát za deň. Ráno bola zatiahnutá hustou šedou hmlou. Cez obed na jej jasnú modrú farbu sa nedalo pozerať. a keď ťažké mokré vankúše ju zatiahli, pršalo aj niekoľko hodín v jednom kuse.

      Ľudia sa radi prechádzali mestským parkom pri peknom počasí, obdivovali umelecké výtvory jesene a odnášali domov v rukách kytice pestrofarebných listov, ako spomienku na pekný deň.

                                                                                                                                   Daniel Orosz, IX.A


                         

Ja (nie) som básnik

 

Som lenivý a netalentovaný básnik!

Som fakt zvedavý na záver tohto diela!

Počujem smiech triedy a je toho na mňa veľa.

Vidím ako sa trápim a aj tak napíšem veľkú figu...

Som lenivý netalentovaný básnik.

 

Predstieram záujem o umenie,

Cítim, že myšlienky sú tak strašne vzdialené.

Dotýkam sa každej idei,

Obávam sa však – čo z toho vlastne vypáli!

som lenivý netalentovaný básnik!

 

Chápem, že zo mňa básnik nikdy nebude.

Tvrdím, že mi to uberá na dobrej nálade.

Snívam o škole kde jediný predmet je telocvik.

skúšam to ukončiť a dúfam, že čítať to nebude nik

                                                                                       
                                                                                                                 Daniel Hudák IX.A

SOM

 

 

Som taká aká som a nikto to nezmení

Som zvedavá na všetko, čo sa okolo mňa mení.

Počujem ako rastie tráva a ako slnko tíško vstáva.

Vidím ako radosť a láska  srdce vždy zahrieva.

Chcem mať dobré výsledky a byť tá, čo sa jej nič nelení.

Som taká aká som a nikto to nezmení.

 

 

Predstieram, že som najmúdrejšia a všetkému rozumiem.

Cítim, ako mi jemný vánok hladí vlasy keď bdiem.

Dotýkam sa ľadovým pohľadom horúceho leta.

Obávam sa, že raz nastane koniec sveta.

Plačem, pretože slzy sú kvapky trápení.

Som taká aká som a nikto to nezmení.

 

 

Chápem, že za každým úspechom stojí veľká drina.

Tvrdím, že si to nemyslím len ja jediná.

Snívam o ružovej a bezstarostnej budúcnosti.

Skúšam nájsť vo všetkom viac možností.

 

Som taká ...............aká som.

 

                                                                         Monika Turányiová

                                                                          IX.A

Tajný plán

 

 

 

 

      Boli raz dve kamarátky. Volali sa Vika a Mária. Bývali spolu v zámku. Nie však obyčajnom. Bol to detský domov. Žili tu spolu ako jedna rodina. Bývali v jednej izbe. Skamarátili sa a boli nerozlučné priateľky, i keď rozdielne. Vika bola nesmelá a zakríknutá, mala dlhé čierne vlasy a veľké hnedé oči. Bola veľmi milá a každý si ju hneď obľúbil.

Mária pôsobila smelo, bola o hlavu vyššia, vlasy mala krátke a tvár trochu pehavú. V škole sa jej darilo. Dievčatá chodili do piatej triedy. Navzájom si pomáhali. Boli to už veľké slečny.

Mária často pomáhala Vike a ochraňovala ju keď to bolo treba. Vika si preto pripravovala k Máriiným narodeninám tajný plán ako prekvapiť svoju priateľku, ako sa jej odvďačiť za to, čo pre ňu robí. Dlho si lámala hlavu, špekulovala, až ju to napadlo.

„Mám to,“ skríkla, „darujem jej psíka! Štvornohého priateľa, ktorý ju bude rozveseľovať a tešiť.“

Vika bola veľmi šťastná, že vymyslela taký krásny darček. Hneď ráno zašla za pani vychovávateľkou a poprosila ju, či by jej nepomohla s výberom malého chlpáčika. „To nie je také jednoduché, najprv sa musíme spýtať pani riaditeľky,“ povedala vychovávateľka Tereza. Tá najprv len začudovane pozrela, ale nakoniec súhlasila pod podmienkou, že pes bude bývať vonku a strážiť zámok. Vika pristala. Tereza mala po obede voľno. Spolu odišli do útulku.

Dlho vyberali a nakoniec vybrali šteniatko vlčiaka. Vika chodila natešená, stále sa usmievala. Mária to zbadala a spýtala sa jej: „Čo sa stále usmievaš?“

„To je tajomstvo, dozvieš sa ho ráno.“

Mária nemohla ani zaspať. Po raňajkách prišla do jedálne pani riaditeľka a spoločne so všetkými deťmi zablahoželali Márii k narodeninám. Natešená Vika jej podala škatuľu  s veľkou mašľou. Nedočkavo ju otvorila a nechcela veriť vlastným očiam.

„Ďakujem ti, Vika, to je najkrajší darček, aký som kedy dostala! Ako sa ti to podarilo?“

Viktória sa usmiala a povedala: „To je tajomstvo, hlavne že máš radosť!“

„Mám a veľkú. Budem ho volať Rasty!“ Tešila sa Mária a bežala do záhrady s Rastym a ostatnými deťmi.

     Vika sa za nimi zahľadela s tajomným úsmevom na tvári a povedala: „Som rada, že môj tajný plán vyšiel a urobil radosť mojej dobrej priateľke.“

                                                                                         Karinka Čaklošová

                                                                                         Z�J. Kollára       

                                                                                         L. Svobodu 40

                                                                                         25.07.1997